Priam odtlačky prstov, hrajúce všetkými farbami. Od tmavomodrej po žltú.
Musela som znášať spýtavé pohľady. Komu však budete vysvetľovať, že vám to z väčšej časti spravil partner? Že sa občas namiesto sledovania televízie alebo čítania knižiek večer pobijeme.
Predchádzala tomu jedna cesta bratislavskou električkou číslo 4. Vracali sme sa z kina asi o pol desiatej a sadli si zhruba do stredu. Zo zadnej časti k nám doliehali podgurážené hlasy akejsi trojice, dvoch mužov a jednej ženy. Boli zrejme takí zabratí do zaujímavej debaty, že zabudli vystúpiť tam, kde plánovali. Vodič nereagoval na ich oneskorené výkriky a pokračoval v jazde. Jedného z trojice to tak rozzúrilo, že začal vodičovi vulgárne nadávať a vyhrážať sa, že ho ide zabiť.
Vpredu sedeli dvaja mladí, slušne oblečení Rómovia, a kým my, ostatní, sme ticho čušali so sklopenými ušami, títo dvaja sa otočili: "Čo tu vykrikuješ?! Drž....!!!" Pre opilca to bolo ako voda na mlyn jeho stupňujúcej sa zúrivosti. Vychŕlil na mladíkov spŕšku vulgarizmov. Tí mu to opätovali a z batohu zrazu začali vyťahovať fľaše vodky. "Toto ti o.... o hlavu!" hulákal jeden z Rómov.
Nad našimi hlavami sa spustila slovná prestrelka a oba tábory sa nebezpečne blížili k našim sedadlám.
"Vytriahnem nôž, ty k...... Prisám bohu, že mám nôž! Do riti, nechce sa mi ísť zasa do basy."
To sme sa už priblížili k našej zastávke. Bolo nám jasné, že aj oneskorenci z predchádzajúcej zastávky sa tu s nami vypotácajú. A tak aj bolo. Potrebovali sa vrátiť o zastávku späť. Krik pokračoval do poslednej chvíle a my sme pomedzi rozzúrené hlasy kráčali ako cez nejaký tunel, v ktorom ostaneme neviditeľní. Našťastie boli opilci takí zaujatí svojím hnevom, že nám vôbec nevenovali pozornosť.
Zarazení sme kráčali domov. "Neviem, ako by som ťa ochránil, keby nás tí chlapi napadli," priznal sa môj muž. Je to totiž veľmi zmierlivý človek, ktorý neznáša konflikty. Nikdy sa s nikým nepobil. Neznáša akýkoľvek zvýšený tón hlasu.
"Ja sa vlastne neviem biť," pokrčil smutne plecami. Je to však zároveň muž činu a hneď po návrate našiel na internete kurz sebaobrany a prihlásil sa naň. Po prvej lekcii prišiel taký nadšený, že som sa prihlásila aj ja.
Tak už isto chápete, odkiaľ sú tie modriny. Večer si spoločne opakujeme, čo sme sa učili na kurze. Pretláčame sa, ťaháme, škrtíme. Trénujeme kopy, hmaty, obranné bloky. Rôzne finty, ako sa vymaniť zo zovretia alebo ako vykryť úder.
Neznamená to však, že keď sa viem vymaniť zo zovretia násilníka, budem si teraz skracovať cestu domov cez tmavý park. Nebudem sa flákať po nociach po Obchodnej ulici alebo Kollárovom námestí, kde si kohokoľvek ľahko vytipujú za boxovacieho panáka. Ak zbadám potácajúceho sa chlapíla v temnej uličke, radšej pôjdem inou cestou. A ak sa v električke strhne podobná trma-vrma, budem zas kukať do zeme. Až na to, že si pripravím mobil, aby som privolala pomoc. Alebo aspoň predstierala, že volám políciu.
Lebo realita je taká, že šance ubrániť sa človeku, ktorý je o dvadsať centimetrov vyšší a váži o tridsať kíl viac, mám napriek kurzu pomerne nízke. Kurz ma však naučil, že až 95 percent nebezpečných situácií sa dá vyriešiť ináč než fyzickou konfrontáciou. Teda správnym vyhodnotením situácie a vhodným správaním. A to môže byť - od úteku cez otázku "Nevideli ste môjho psa?" až po výkrik "Horíííí!" - čokoľvek.
