Ako som schudla 10 kíl bez jojo efektu

Autor: Ivana Bánová | 30.6.2019 o 21:06 | Karma článku: 2,59 | Prečítané:  927x

Tohto roku som konečne "nemusela" chudnúť do plaviek. Niežeby som predtým musela. Ani som nedržala nejaké zvláštne diéty. Riadila som sa heslom "Miluj svoje telo". 

Je to skvelé heslo, ktoré ľudí utvrdzuje v presvedčení, že so svojím telom nič nemusia robiť. V zásade nikto nič nemusí. Stačí sa mať rád... Aj ja som sa mala. Ibaže s dvadsiatimi kilami navyše, ktoré sa na mňa nalepili odvtedy, ako som prestala s dojčením dcéry, to už nebola celkom úprimná láska. 

Po pôrode som mala 53 kíl. S počudovaním som zapla staré džínsy zo študentských čias. No cítila som sa ako vetchý konár, ktorý sa pri nosení dieťatka zlomí na polovicu. Aby som vládala, mala som aj v noci po ruke kus čokolády. Zároveň som mala pocit, že mamička má byť oblejšia a mäkšia. Taký príjemný plyšák pre drobca, ktorý sa na maminom tele cíti ako na vankúšiku. Postupne sa mi darilo tento ideál materstva zhmotniť a do piatich rokov od pôrodu som pribrala desať kíl. Nebolo to na zahodenie. Nabrala som ženské tvary, kúpila si väčšie plavky a blúzky, a mohla som takto ostať spokojne existovať. 

Lenže... kilá išli ďalej hore. Úmerne tomu, ako spomaľoval metabolizmus a ako rástol stres a množstvo starostí, ktoré život priniesol. Okrem toho ma začali bolieť kĺby. Chcela som sa začať viac hýbať, no odniesol si to jeden meniskus. Po operácii sa mi na dosť dlho obmedzil pohyb. O to ťažšie bolo dostať sa opäť do formy. 

Jedného dňa, bolo to po vianočných sviatkoch pred tromi rokmi, mi váha ukázala 72 kíl. To už som sa fakt nemala rada, hoci som si to chcela nahovoriť. Kĺby ma boleli ešte viac. Náročnejšie túry som už takmer nezvládala ani s trekovými paličkami. Na tretie poschodie bez výťahu som vždy vyšla zadýchaná ako po výstupe na Rysy. A to potenie bolo naozaj nechutné. 

A vtedy som si povedala, že sa už viac nebudem utešovať falošným optimizmom, že moje telo je krásne také, aké je. Krásne možno áno, ako pre koho! Taký Rubens by sa možno potešil! Ale vôbec nie zdravé!

 V tom čase som už mala rozhasené aj trávenie a trpela som nespavosťou. Nie div, keď som večer takmer znásilnila chladničku a nadžgala sa jej obsahom hlava-nehlava, čipsy a pohár vína nevynímajúc. Po takomto niečom som sa pravidelne budila okolo tretej v noci. Tráviaca sústava protestovala, že musí makať vtedy, keď má oddychovať. Rannú letargiu som prebíjala šálkou silnej kávy. Pravdaže, nalačno! Aby som sa potom dokázala doplaziť zasa k chladničke a dať si raňajky.

Pohľad na váhu ma teda vrátil do reality. Povedala som si: Žiadne krásne macaté telo! Chcem telo, s ktorým si budem ozaj rozumieť a budem sa k nemu správať láskavo. To mi dávalo ten správny zmysel hesla "Miluj svoje telo". Rozhodla som sa zaradiť spätný chod a postupne uberať zo zlozvykov, z hmotnosti i z mojich zdravotných problémov.

Ako to, že sa mi to zrazu podarilo? Veď aj predtým som presne vedela, čo mám a čo nemám robiť. Je toho, napokon, plný internet. Receptov, návodov, postupov. Len začať. A vydržať. To je na tom to najťažšie. 

Vedela som z múdrych článkov, že chudnutie sa začína v hlave. Takže v prvom rade som sa zamyslela, kde je najväčší problém môjho "nevyváženého" stravovania. Viedla som nasledovný vnútorný dialóg sama so sebou:
Prečo si tlstá? (Áno, nazvime veci pravým menom.)
Papám viac, ako potrebujem.
Prečo?
Lebo sa večer prejedám.
Prečo sa večer prejedáš?
Pretože večer sedím doma, ľutujem sa, že som sama, opustená, že som večer unavená samoživiteľka, ktorá sa nemôže kvôli dcére po práci nikam dostať...
Prečo to nezmeníš?
Lebo ľahšie je čučať doma, najesť sa do prasknutia a spokojne si hladkať brucho. 
Máš sa rada?
Nie. (Prišla chvíľka pravdy.)
Si teraz hladná?
Asi ani nie.
Tak prečo práve pcháš do seba tento kúsok čokolády?
Hm? Aby som sa cítila lepšie? 
A cítiš sa lepšie?
Do čerta! Nie. (Normálne ma prešla chuť.)
...

A to bol prvý krok. Začala som jesť len vtedy, keď som bola hladná. Musela som sa naučiť, že hlad pochádza z brucha a prejavuje sa typickým škvŕkaním. Na začiatku je prázdny žalúdok naozaj dotieravý, ale hlava ešte dotieravejšia. V hlave sa totiž rodí chuť. Slinky sa vám zbiehajú na jazyku. Aj ja som pri pohľade na pizzu alebo na višňovú štrúdľu slintala ako bernardín. No nebol to hlad. Rozhodla som sa počkať, kým sa prihlási prázdny žalúdok.

Najťažšie to bolo večer, keď som si bezmyšlienkovito sadla pred monitor a cítila sa ako závislák, ktorý potrebuje svoju večernú drogu. Skúšala som sa oklamať mrkvičkou, kúskom diétnej šunky, cottage cheesom. A pomohlo to. No najlepšie bolo nezapínať ani televízor, ani počítač. Zrušila som televízne pripojenie a telku strčila do skrine. Dcére som púšťala seriály cez počítač. Začala som viac čítať, chodiť medzi ľudí, do kina, do divadla. Viac som sa presúvala pešo, nainštalovala som si pedometer... Na dcéru som sa už nemohla vyhovárať, mala 12 rokov, rada ostala večer sama doma. 

Druhý krok teda bol - prestať sa ľutovať, ako mi život uteká a ja len kukám za jeho koncovými svetlami. Všetko to išlo po drobných krôčikoch. V tom je ten kľúč. Veľakrát som zlyhala, porušila všetko, čo sa porušiť dá. Aj som sa občas opustila a ľutovala. Ale vždy som sa zas vrátila k svojej hlavnej zásade - jesť, len keď som hladná. A nedovoliť sebaľútosti, aby ma zas paralyzovala.

Pri tomto štýle som jedla naozaj všetko, na čo som mala chuť. Aj tresku s majonézou, vysmážaný syr s hranolčekmi, pečenú kačku s kapustou, tvarohové a višňové štrúdle... Len nie každý deň. A veľa zeleniny, šalátov, ovocia, jogurtu, syra, rýb, strukovín, chudého mäska, ryže, kvalitných olejov.

Po roku som mala mínus sedem kíl. Veľa alebo málo? 

Ja som spokojná. Ukazuje sa, že moja hmotnosť je trvalo udržateľná a nehrozí jojo efekt. Pred rokom som začala cvičiť jogu a ubrala ešte tri kilá. Spolu o desať kíl menej. Dostala som sa z pásma nadváhy do pásma normálnej hmotnosti podľa BMI. Vlastne už stravu a hmotnosť neriešim. Počúvam svoje telo. Ono vie, čo mu robí dobre. Preto som si napríklad už asi rok nekúpila nijaký keks v obchode. Sladené nápoje nepijem. Skrátka, tie éčka ma už nelákajú. Ani tresku a smažený syr už takmer nemusím. 

Zvykla som si menej jesť, menej sa ľutovať a radšej konať. A teraz môžem povedať, že sa mám rada. Úprimne.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Obžaloba Threemu o vražde nespomína, môže to byť taktika

Obhajcovia budú komunikáciu ďalej spochybňovať.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kočner sa po vražde Kuciaka rehotal

Čo si písali Kočner a Zsuzsová v čase vrážd Kuciaka a Kušnírovej.

Autorská strana Samuela Marca

Šokujúce: TA3 nie je spravodajská televízia (píše Samo Marec)

"Poznáte ich po TA3," povedal by Matúš.


Už ste čítali?