Nebojte sa, je to len šteňa

Autor: Ivana Bánová | 11.5.2019 o 20:29 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  6183x

Bojím sa psov. Mám z nich hrôzu podobne ako niekto z pavúkov, z lietadiel či z uzavretých priestorov. 

Píšem tento blog s vedomím, že ma psičkári môžu označiť za osobu neznášanlivú a podivínsku - veď kto nemá rád psy, určite nemá rád ani ľudí, je to mizantrop, ktorý nenávistne kuká spoza záclony a zapisuje si, kto neupratal po svojom chlpáčovi hnedú kôpku. No ja mám paradoxne psy rada a verte-neverte, v našej rodine pobudol na sedem rokov zatúlaný jazvečík, ktorého sme napokon vyprevadili do psieho neba.

Napriek tomu mám zo psov strach. Panický. Nie zo všetkých a nie vždy. Má to svoju dlhú históriu.

Začalo sa to v detstve. Bola som prváčka. Opaľovala som sa na deke v našej záhrade, ešte sme nemali poriadny plot. Okolo nervózne pobiehal ratlík zo susedstva, s ktorým sme sa normálne kamarátili. A sčista-jasna ma chňapol do líca. Asi dva týždne som mala na tvári odtlačok psieho chrupu. No bolesť nebola taká veľká ako šok z nevysvetliteľného útoku psa, ktorý mi ináč siahal sotva po členky. 

Psičkári mi dodnes tvrdia, že som ho musela niečím vyprovokovať. Tak netuším, či psovi smrdel môj krém na opaľovanie alebo sa len chcel presvedčiť, či žijem. Alička, tak sa ratlík volal, mi potom naháňala hrôzu ešte zopár rokov. Najhoršie bolo, že sa vydala na prechádzku presne v čase, keď som už bola na polceste do školy. Keď som ju zbadala, okamžite som zaradila spiatočku a vydala som sa do školy obrovskou obkľukou. Aby som to stihla, musela som do školy utekať aj s desaťkilovou taškou na chrbte. 

Odvtedy som sa viackrát stretla s nepochopením či s výsmechom od milovníkov psov a len s malou chuťou vcítiť sa do mňa, pochopiť môj strach. A preto teraz píšem, aby vedeli, ako sa pri stretnutí s voľne pobiehajúcimi psami cítim.

Toť nedávno. Úzka ulička pomedzi plotmi v záhradkárskej kolónii. Vtom do uličky vbehne stafordširský teriér bez vôdzky a bez náhubku. Okamžite sa vo mne rozbehne stresová reakcia, typické "bojuj alebo uteč!" Srdce sa mi prudko rozbúši, horúčava mi stúpa do hlavy, kolená zmäknú, plecia a ruky naopak úplne stuhnú. Najradšej by som sa hneď zvrtla o stoosemdesiat stupňov a vybrala sa nejakou inou trasou. Ale v tomto prípade iná trasa neprichádza do úvahy, pretože potrebujem stihnúť autobus a zastávka je na konci tejto uličky. A tak sa snažím zhlboka dýchať, nehľadieť psovi do očí, radšej sa tváriť, že tu vôbec nie som a s podlamujúcimi sa kolenami vyraziť vpred. Povzbudí ma, že sa po chvíli spoza rohu vynorí aj panička, pohrúžená do svojho mobilu. Keď sa priblíži, pes je asi päť metrov pred ňou, prekonám sa a zavolám: "Prosím vás, bojím sa psov, mohli by ste si ho chytiť?"

Pani na mňa na chvíľu nechápavo hľadí a potom sa usmeje: "Ale on vám nič nespraví. Je to len šteňa!" A aby prejavila ústretovosť, volá na psa: "Kastor, poď ku mne!" Asi štyridsaťkilové šteňa ju má celkom na háku, a našťastie aj mňa. Zotriem si pot z čela a hlesnem: "Ako bude vyzerať, keď bude dospelý?"

Odteraz keď stretnem Kastora, viem, že síce svoju majiteľku neposlúcha, ale je to ignorant. Viac ako ľudia ho zaujímajú mačky prebývajúce v záhradkách.
Lenže Kastora mám zmapovaného, ale čo množstvo ďalších, voľne pobiehajúcich psov, ktorých majitelia sú presvedčení, že nikomu neublížia. Takých, čo sa vynárajú bez vôdzky na tých najnemožnejších miestach, čo občas brešú pri mojich lýtkach alebo zúrivo skáču za vetchými bráničkami.

Aj s tým mám nepríjemnú skúsenosť. Opäť úzka ulička pre peších, len iné miesto. Devín. Vybrali sme 
sa s celou rodinou a s naším jazvečíkom Albertom do záhrady. Ako vždy, míňali sme drôtený plot, spoza ktorého na nás často brechali dva vlčiaky. Prihnali sa k plotu, no tentoraz sa neunúvali celým telom doňho skákať. Mali za lubom niečo lepšie. Prepchali sa popod plot. Udialo sa to v sekunde a zrazu sme sa ocitli v tesnom priestore pár centimetrov od vycerených papúľ. V tej chvíli som úplne stuhla a nebola som schopná pohybu. Svokor v šoku spadol na šmykľavej tráve na zem. Už som videla, ako psy naňho skočia. Vlčiaky sa však "našťastie" vrhli na Alberta, ktorý sa hodil na chrbát a vydal desivý kvikot ako prasa na zabíjačke. To vysoké zavytie začul aj majiteľ psov, vybehol na dvor a privolal si ich k sebe. Na rozdiel od Kastora, tieto dva aspoň poslúchali na slovo. Vypľuli oslintaného, ale neporušeného Alberta z tlám a odklusali domov.

Aby som sa strachu zbavila, začala som s dcérou chodiť do útulku Slobody zvierat. Prvý psík, ktorého nám požičali na venčenie, bol milý a prítulný. Len sa za nič na svete nechcel vrátiť naspäť. A tak som musela poriadny kusisko cesty odniesť asi pätnásť kíl živej váhy na rukách.

Pri druhej návšteve nám pridelili Diesela. Meno nás mohlo varovať. V koterci však pôsobil ako milé rozbláznené šteňa. No hneď pri odchode z areálu sa zúrivo vrhal na každé auto. Potom na každého psa. A potom aj na každého človeka. Keď som chcela zabrániť, aby pohrýzol istého pána, ktorý sa nás chcel na niečo spýtať, kúsol ma do lýtka. Takže môj pokus, postaviť sa strachu zo psov zoči-voči, nevyšiel. Ale uznajte, snažila som sa. 

Prosím, milí psičkári, snažte sa aj vy. Rada by som chodila na prechádzky ulicami, parkami či okolitými lesmi bez stresu. Pochopte, že váš roztomilý psík, hoci aj maličkých rozmerov, môže niekomu naháňať obrovský strach. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Obžaloba Threemu o vražde nespomína, môže to byť taktika

Obhajcovia budú komunikáciu ďalej spochybňovať.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kočner sa po vražde Kuciaka rehotal

Čo si písali Kočner a Zsuzsová v čase vrážd Kuciaka a Kušnírovej.

Autorská strana Samuela Marca

Šokujúce: TA3 nie je spravodajská televízia (píše Samo Marec)

"Poznáte ich po TA3," povedal by Matúš.


Už ste čítali?