Aká krajina, taký centrálny príjem

Autor: Ivana Bánová | 27.4.2019 o 20:26 | Karma článku: 10,03 | Prečítané:  6528x

Jedného večera začala mama kolabovať a potrebovala nutne infúziu. Ešte neskúsená som ju nechala odviezť záchrankou na centrálny príjem do Ružinova. 

Odporučili mi, že lepšie, ako čakať v noci na nehostinnej chodbe, je zavolať o dve hodiny a informovať sa, či mamu prijmú na oddelenie, alebo si ju máme prísť vyzdvihnúť. Po dvoch hodinách som sa dozvedela, že mám volať o ďalšie dve hodiny, potom o ďalšie dve hodiny, a tak to išlo až do ôsmej ráno. 

Konečne si môžeme ísť po mamu. Do nemocnice to autom nemáme ďaleko. Zaklopem na dvere a hneď ma zavedú k úzkemu lôžku pokrytému modrým igelitom. Na ňom leží zúbožená mama. Mladý muž, sanitár, ošetrovateľ alebo zdravotný brat, mi prisunie kolieskové kreslo a strčí mi do ruky igelitové vreco. Mama tichučko pípne: “Je mi zima.” Hneď nato pochopím, prečo. Pod dekou je od pol pása vyzlečená. Pocikané ponožky aj tepláky sú v tom igelitovom vreci, čo zvieram v ruke. Mama má na sebe iba plienku. Keď sa ju snažím posadiť, zistím, že má mokrý aj celý chrbát, tričko aj mikinu. Dokonca aj vlasy. 

Prekvapene hľadím na mladého muža. “Ako mám mamu odviezť domov polonahú a mokrú? Mali ste ma upozorniť, aby som jej priniesla suché oblečenie!” zvolám zúfalo. Najmä, keď je práve jeden z najmrazivejších dní v roku. 

Mladík zmizne a o chvíľu sa objaví s jednorazovými nohavicami. Rozpačito mi ich podáva s výrazom – ber, neber, aj tak nemáš na výber. Prehltnem naprázdno. Jednorazové nohavice sú totiž z akéhosi tenkého modrého papiera. Zakryjú síce nohy, ale zahrejú asi ako cisárove nové šaty.
Rýchlo prikývnem. Len nech už sme preč z tohto prostredia. Na mokré oblečenie dáme aspoň suchú vetrovku a nohy do provizórnych nohavíc. Riskujeme prechladnutie, ale nechceme tu ostať už ani o sekundu dlhšie. 

O istý čas neskôr pochopím, prečo bola mama ráno celá pocikaná. Má totiž zasa kolaps a zas potrebuje infúziu. Tentoraz ju už na centrálnom príjme nenechám samu. Lekári sa snažia, sú milí. Ale čas tu plynie nekonečne dlho. Dlhé sú aj chodby s radom dverí, ktoré sa chaoticky otvárajú a zatvárajú. Vyšetrenie, odbery, čakanie, röntgen, zasa čakanie. Čakáme celé hodiny. Po čase sa z chodby premiestnime do starej známej miestnosti s lôžkami pokrytými modrým igelitom. Tentoraz sú zaplnené takmer do posledného. Čas sa zas vlečie a infúzia nikde. Ale mama si môže aspoň ľahnúť. Na ten modrý igelit.

Vidím pani, oveľa mladšiu ako moja mama, ako sedí na okraji svojej postele. Papier, ktorý nahrádza plachtu, aj veci má premočené. Správnejšie – pomočené. Nechtiac si vypočujem jej telefonát niekomu blízkemu, aby jej priniesli suché veci. “Toľko ma vodili po vyšetreniach, nenechali ma ísť na wc, až som to nevydržala…” vraví zahanbene.

Ďalšia žena so zavedenou infúziou prosí niekoho z personálu o misu. Okoloidúci mladík v bielom odeve prikývne a ponáhľa sa k infarktu. Ubehnú nekonečné minúty. Pani nemôže odísť z lôžka, počuť, ako ťažko vzdychá, lebo už jej veľmi treba… Jedna zo sestier to vo svojej kukani za sklom komentuje: “Táto tu robí taký cirkus, stále niečo chce.” Nemohúca žena na lôžku zúfalo prosí: “Tak prinesie mi niekto tú misu?” Oči má zakryté obväzom, takže len reaguje na kroky v miestnosti. Mládenec v bielom zas prešiel nevšímavo okolo a zmizol v labyrinte miestností. Čas už takmer stojí, nikto sa neunúva žene pomôcť.

Chápem, že infarkt má prednosť. Ide o život. Nerozumiem však organizácii práce na centrálnom príjme. Nie všetci v danej chvíli zachraňujú život. Ešte stále sú tu členovia personálu, ktorí sa nezapájajú do záchrannej akcie. Doslova ich lovím očami v priestore. Keby z ich rovnošiat a vysačiek bolo zrejmé, kto je kto a čo je v jeho kompetencii. Sotva rozpoznám zdravotníckych asistentov od praktických sestier a bratov. A lekárov rozpoznám len vďaka tomu, že sú milší a zhovorčivejší. Lenže oni sa o cikanie a kakanie nestarajú, pokiaľ to nie je súčasťou diagnózy. 

Lámem si hlavu, kto má odbornosť na to, aby sa postaral popri zachraňovaní životov aj o elementárne ľudské potreby. A o dôstojnosť. V praxi to je pacientovi jedno, len nech mu niekto, preboha, podá misu a nenechá ho ponižujúco pustiť do gatí. 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Obžaloba Threemu o vražde nespomína, môže to byť taktika

Obhajcovia budú komunikáciu ďalej spochybňovať.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kočner sa po vražde Kuciaka rehotal

Čo si písali Kočner a Zsuzsová v čase vrážd Kuciaka a Kušnírovej.

Autorská strana Samuela Marca

Šokujúce: TA3 nie je spravodajská televízia (píše Samo Marec)

"Poznáte ich po TA3," povedal by Matúš.


Už ste čítali?